--T--

         V nemocnici bolo dievca, ktoreho som sa velmi bala, ale zaroven ho ah lutovala, trpela maniodepresiou.V izbe ticho plakala. Ten strach, co z nej vyzaroval, som musela prekonat, zvedavost ma k tomu donutila.

         "Co sa ti stalo?" spatala som sa a usmiala.

"Nic, chod prec! Nestojim o nic, chcem umriet a ani to mi nedovolia tak, ako chcem." Vyrazila mi dych, nevedela som vydat anni hlasku. Snauila som sa , ale vo vnutri sa mi odohraval boj. Strach, hrôza, lutost. Neviem presne, len som necinne stala.

"Nerozumies mi, ja viem, ani ja velmi, ale vies, ci? Je mi to jedno," zacala kricat " chodte vserci niekam, levo mne je vserko JEDNO!" slabikovala, zrazuu ma chytila za ruku, prenikavo sa na mna pozrela a tvar mala blizko mojej, septala: " Nedovol mi umriet, prosim, drz ma, som sama, stratena, unavena..." Potom sa vsak znova dala do kriku a " tancovania " po posteli. Kazdu sekundu bola ina. To, co vravela, znelo ako vykriky mladeho  a nestastneho dievcata. Zase sa utisila. Sadla si na postel a objala si kolena. Tisko jej stekali slzy...

stale som stala na tom istom mieste, snazila som sa tvarit, co najpokojnejsie, nemohla som to vzdat, vo vnutri som sa chvela.

"Neviem presne, co a ti stalo, a ani to, co ti povedat. Myslim, ze je prirodueny tvoj hnev aj samota.Vies, predo mnou neschovas svoj strach v kriku."

"Ste sestra?" zahresila a vrhla chladny pohlad.

"Nie, studujem medicinu, prepac, ta som ti to na zaciatku nepovedala, ale vazne by som ti rada pomohla."

"Ha-ha, a teraz sa z nas stanú priatelky naveky??"jej ironia ma zranovala.

"Neviem..."nenechala ma ma dokoncit, "chodte prec, nazaujimate ma, ani vase keci."Odisla som.Rozplakala som sa ako male decko.Co vo mne vyvolala takp túzbu jeje pomôct, rozpravat sa s nou, mat jej dvere otvorene?

Na nasledujúci den som za nou opat bola. Odpovedala mi napozdrav a pritom sa hrala s pramienkom svojich vlasov.

"Prepacte, ja nie som taka, ale vy odo mna ocakavate cvoka, proste nemohla som..."

"To je uz ok, je ti lepsie??"pokrútila hlavou a sadla si.

"Nikdy by com nechcela umriet tym, ze by som sa predavkovala tak ako moja mamm, ale... Neviem, ako dalej, mkoj jediny priatel.. uz sa nevrati, je prec. Nemama komu by som verila a bezorostredne milovala." ponúkla som jej objatie, v naruci sa mi rozplakala, pokracovala:"Bol tu, tu pre mna. Ked sa mi zabila matka, pocúval ma, zatial co otec..., pil."Hovorila útrzkovite, ale bola uvolnena a pokojna.

Chodila som za nou casto, nase temy boli o tolkych rozlicnych veciach, dokazali sme ich preberat hodiny.

Timotea bola krasna osoba, avsak mala malú vieru a slbe zazemie, domov.To jej zabranilo vzlietnut...

                     " Utopila som sa vo vlastnom nepokoji, neviem viac dychat, som sama,

                             sama s nenavistou a vselijakymi pocitmi.Akoby som mohla zit??

                                 Zit zivot je luxus a ja som chudobna. Dovidenia a ..

                                                  dakujem... Vasa Timy."

Nechala mi len odkaz, par slov a koniec. Jej dennik mam na stole pred sebou a v nom aj dopisy adresovane jej mrtvej matke.