--T--

Pred pár dňami som všetko jedlo, čo som do seba dostala mala chuť predebatovať so záchodom, aké šťastie, že som sa vždy na pol ceste zmenila smer. Nechcelo sa mi raňajkovať, obedovať a večerat, prosto jesť. Hanbím sa, pretože toto neprospievalo mne a ani cukrovke a ani mozogovni... Pár kíl dole to áno, ale zaoberať sa tým, čo o koľko zvýši moju hmotnosť sa mi zdali hrozne prehnané, a tak som sa presunula v myšlienkách do dôb, keď som bola mladšia, vtedy som chodila do nemocnice často (cukrovka), bola tam kopa anorektických dievčat so skreslenými predstavami a chorobnými nápadmi... Boli to hrozné pohľady mladých dievčat, ktoré mali zakazané návštevy, telefonáty a boli dopované len pokarhaniami a nemocničným jedlom (ani sa nečudujem, že boli ešte znechutenejšie, o strave viem svoje:P) niektoré boli aj na katétroch, a neuniesli ani poharik s vodou, pomáhala som im, párkrát som na nich aj nakričala a povedala svoje... Mrzelo ma, že som musela byť s mojou najlepšou kamarátkou z nemocnice pohadaná, ale inak sa nedalo, predstavte si odvtedy jedla, možno to nebolo mojou zásluhou, ale tešila som sa z toho. Bola na kraji smrti, videla som ju predpár rokmi, je to krásna žena a tanečníčka:) Niektoré si aj uvedomujú, že sú to len trosky... "Vieš, ja neviem ako nežiť bez toho, aby som to nevyvrátila." "Keď som sa dnes česala, uvedomila som si, že strácam vlasy." v ruke držala chumáčik svojich predtým krásnych vlasov, zovierala ich v pästi, chcelo sa mi plakať, jedna kamarátka sa doslova prepila siedmimi litrami vody.Poznala som kleptománku, dievča, čo nebolo doma pol roka: "Nikdy ma nepustia, ani skočiť nemôžem, aj na okná som príliš tlstá..." Kosť a koža, des, a pritom také talentované, krásne a múdre dievčatá.. Prečo sa do toho dostali? Sú vôbec ešte nažive? Hanbím sa za seba, že mi takéto veci, čo len napadli, všade bola pre mňa hmotnosť, čo je to za kravinu, však ja predsa neuznávam kult tela, nesnážim sa na svet nič hrať, alebo sa len bojím, že ľudia hľadia na druhých len cez výzor(nevravím všetci, ale reči okolo mňa ma niekedy fakt dostanú). Je predsa dôležité akí sme, nie či sme vyšportovaní s kockami na bruchu a tak p. Nechcem trpieť komplexami a vravieť si toto nemôžem, lebo už je i tak dosť vecí, čo nemôžem vďaka mojej spoločničke - cukrovke, chcem byť v pohode, užiť si násťročné roky a byť zmierená s mojimi pehami, s malým nosom, očami a väčším zadkom, chcem sa prijať,taká aká som, veď napokon SOM TO JA! Nezoznamujem a ani sa nechystám s Anorexiou a Bulímiou osobne zoznámiť, stačil mi ich závan v telách mojich kamarátiek. STOP CRAZY AND BAD THOUGTS! GIRLS LET GO, GO ON! Prajem veľa šťastia:))