--T--

Načúvam do ticha, ale nejde mi to s nim splynúť. Cítim prázdnotu, samotu. Steká mi slza, slzy. Bojím sa... Hľadám svoj pokoj, svoje útočisko. Vlastne nie, nehľadám, len sa snažím. Uniká mi pomedzi prsty. Vidím staručkých a mladých ľudí. Cnie sa mi za tebou a ty o tom nevieš. Máš svoje dievča, svoje problémy. Nestaráš sa, vravel, že ma naučíš „nemyslieť“. Vravel si, že chceš takú kamošku ako ja. Nevieš, čo práve cítim, čo cítim k tebe, vlastne možno by si to ani neprijal. Som sama, pretože som si to povedala, pretože som tak naladená, pretože jednoducho chcem. Pretože aj keby som bola s kamarátmi, cítila by som sa sama. Vravím si, že je to tým snehom , večnou zimou, klamem. Odpustite mi, pretože aj keď je mi smutno – usmievam sa, pretože aj keď sa bojím, snažím sa rozveselovať druhých, pretože keď chcem byť s tebou, vravím: to nič, že to nevyšlo. PRETOžE... Klamem??? Klameme??? Často klameme okolo, aby sme neublížili, aby sme mali nejakú tvár, aby ... je toho kvantum. Ale všetko ma mrzí. Chcem hovoriť prosím miesto chcem. Miesto ležania chcem byť nápomocná. Miesto hádok chcem milovať. Chcem byť zdravá, chcem nemať tie obmedzenia, chcem tancovať, chcem, ale nemôžem, miestami neviem, miestami nesmiem. Dokonale naplánovaný chaos vo mne.