Prechádzam... Rajská, Kosická.. Cakám na pohlad na domov... Tempo
mám pomale, podobne ako bolest, co prezivám pri kazdom kroku, tak isto ako mi slzy stekajú...
Nikto ma nevidi,
necitim sas zle, ze si trosku "odpociniem",
necitmim sa zle, ani preto, ze na malú chvilocku sa
stanem sebecká, ze si ponechám trocha lutosi..
Troska jej pre seba.. Dnes sa mi az tak nepáci priatelstvo
so Slnkom, dnes asi nemám silu sa usmievať... Vidim
sice tolko dôvodu, preco byť sťasťnou, ale dnes nie...
V tejto chnili nie som schopná byť "ok", dnes nie...
Ked pridem k rohu nasej ulice, vidim jednu len jednu pricinu, pri
ktorej som sa pousmiala-hra vrabcov...
Aj Slnko mi odpustilo a ku kocu dna mi zamávalo,
dieťa venovalo úsmev a pozdrav. Zajtra to zacnem citiť cele odznova,
ale budem snád silnejsia...
BUDEM!
Komentáre